1. deň - sobota
Arad je pomerne veľké mesto, má asi 160.000 obyvateľov. Najkrajší je hlavný bulvár, kde medzi jednosmernými ulicami je alej a pomerne široký park, cez ktorý premávajú staromódne električky. Celkový dojem bol taký zvláštny, návrat do 90.-tych rokov, ale pomerne čisto a kľud, veď bola sobota, mesto takmer prázdne, nikto sa nikam neponáhľal.
Namierili sme si to k ortodoxnej katedrále so zlatou bránou a náhodou sme natrafili aj na mestské trhovisko s krásnou zeleninou a ovocím, babkami v typických sukniach.
((Arad))
Po ceste smerom do Transylvánie sme križovali pekné dedinky a mestečká, predbiehali konské záprahy. Prechádzali sme cez kopce, kvalita cesty asi ako u nás pri Banskej Štiavnici, k tomu ostré serpentíny a strminy bez zvodidiel. V jednej ostrej zákrute ležala pri ceste v tráve babička v naberanej sukni, hlava podopretá rukami a usmievala sa na svet a prechádzajúce autá (asi poobedná siesta). O kúsok ďalej sa z krovia vynorila cigánka poháňajúca dve kravy. Prechádzali sme údolím, všade navôkol kopce s listnatými lesmi. Pri ceste lúky a pasienky, kone, kravy, ovce... Akosi sme v aute stíchli, asi nás tá cesta unavila, ale už sme nemali ďaleko do najbližšieho cieľa v horách Apuseni.
((kravy_na_ceste))
Ako sme sa blížili k cieľu, zrazu nám naproti bežalo niekoľko koní. Pásli sa tu všade navôkol pri ceste, ale tieto vyzerali tak, že sa rozhodli ujsť a ešte k tomu po nesprávnej strane cesty... Prebehli tesne popri našom aute a za nimi sa zrazu vynorill aj ich maiteľ: ledva sa tackal, snažil sa s koňmi držať krok, ale doslova nedokázal udržať ani len palicu v ruke, ktoru veľmi nebezpečne mával okolo seba. Prepletal nohami a niečo vykrikoval... Ešteže sme to stihli natočiť na video, takéto niečo v Bratislave neuvidíme.
Naše ďalšie ubytovanie bolo jednoducho čarovné. Drevená chalúpka učupená pod kopcom, dalo sa do nej dostať cez drevený mostík, ktorý viedol ponad zurčiaci potok. Dedinka sa volá Arieseni a v jej okolí je veľa zaujímavých a pekných miest, ktoré stoja za pozornosť. Domáci pán, veľmi príjemný a zhovorčivý, nám všetko poukazoval na mape a dal nám tipy na výlety.
((Penzion_Cota1000))
My sme sa najprv vybrali pozrieť prepadlisko Groapa Ruginoasa, ku ktorému viedla dosť strmá cesta cez les. Najprv po skalách, cez ktoré sa miestami jemne prelieval potok, potom chodníkom, na ktorom korene stromov vytvorili schodíky. Na vrchole sme za sprievodu zvoniacich oviec a dvoch psov mohli obdivovať hlbokú priepasť. Tí odvážnejší sa nechali fotiť na veľkých koreňoch stromov prevísajúcich ponad okraj priepasti. Cesta dolu bola náročnejšia, hlavne pre moje kolená, ktoré nie sú zvyknuté na takúto turistiku.
((priepast))
Dolu pri aute sme sa museli rozhodnúť, čo ďalej. V nádrži sme mali naftu na niečo vyše 100 km, avšak pumpa s kvalitnejšou naftou bola vzdialená 60 km. Ďalší deň sme chceli tu v okolí absolvovať dva výlety, a tak sme sa rozhodli ísť natankovať do mesta Abrud. V Abrude sme prešli hlavnou cestou, ale pumpu sme nenašli. Skúsili sme inú cestu, ale zdalo sa nám, že už mesto končí a čerpačka nikde... Minuli sme jedného pána, ktorý pri ceste lopatoval štrk a pekne sa na nás do auta usmial, a tak sme to po pár metroch otočili a zastavili pri ňom. Pozdravil nás gestom a úsmevom hovoriacim „ja som vedel, že sa vrátite" a ochotne nás ubezpečil, že sme nabrali ten správny smer k pumpe. Natankovali sme a keď sme už prešli toľko kilometrov, tak sme neodolali výletu k neďalekým čadičovým skalám Detunata. Opäť sme sa museli spýtať na cestu, tentokrát pumpára, ktorý nás poslal smerom „stinga", čiže doľava. Zelená tabuľanás informovala o skalách Detunata a tvrdila, že sú vzdialené 2500 m. Podľa šípky na nej sme mali prejsť cez neupravený cintorín, cez ktorý viedol strmý chodník vyšľapaný vo vysokej tráve. Na konci cintorína k nám dobehol jeden Dunčo, začal štekať, rafol brata do nohavice, potom nás predbehol a zastal. Vrtel chvostom a čakal. Chvíľu sme ho ignorovali, ale vyslovene si vynucoval našu pozornosť, až sme zistili, že nás vlastne vedie tam kam chceme ísť. Občas odbehol k potoku alebo do lesa, ale v podstate nás veľký kus cesty sprevádzal. Celý čas sme šľapali do kopca po štrkovo-hlinenej ceste, miestami dosť strmej. Ja som časom zaostala (naozaj nemám kondičku...) a išla som si vlastným tempom, Dunčo hopsal pri mne až kým si zrejme nebol istý, že ďalej už trafím, a tak ma opustil. Cesta hore bola nekonečná a únavná, avšak kompenzovali to krásne scenérie naokolo: zelené kopce, krásne zakvitnuté lúky, údolie s dedinkou, nemohol chýbať ani biely kostolík s lesklou oplechovanou vežou, ktorý je typický pre tento kraj. Dorazila som hore asi po hodinovom výstupe (určite to bolo viac ako 2500 m!), ostatní ma už čakali. Pred nami bol les a z jeho vnútra trčala skala, ktorú sme si prišli pozrieť. Šli sme teda ďalej cez les, ktorý si nás stále viac podmaňoval svojou rozprávkovou atmosférou. Veľké kamene obrastené machom, ihličie napadané počas mnohých rokov vytvorilo mäkučký povrch. Bola tam veľmi zvláštna akustika, hore skala odrážala zvuk, dole ho pohltilo ihličie a mach. Tá skala vyzerala ako keby ju vytesal človek - tmavosivé rovné stĺpy nalepené na seba, ani sa nám nechce veriť, že vznikla prirodzene.
((Detunata)), ((Detunata_les))
Slnko už pomaly zachádzalo za kopec a tak sme šli späť. K autu sme prišli okolo deviatej a boli sme riadne hladní, pretože sme iba raňajkovali v Arade a počas dňa zjedli nejakú drobnú sladkosť. Mali sme v úmysle nájsť cestou späť príjemnú reštauráciu. Opäť sme míňali lopatujúceho pána, ktorý nám zase so širokým úsmevom zamával, naozaj to vyzeralo tak, akoby čakal v tom šere iba na nás. V prvých troch reštauráciách sme nepochodili, pretože sa v nich veselili svadobčania. Nakoniec sa nám podarilo niečo nájsť, dokonca tam aj dobre varili. Zbytok cesty som šoférovala ja - samé serpentíny, na ceste túlaví psi...
Do chalúpky sme dorazili pár minút pred polnocou. Domáci pán nás čakal, spýtal sa, či nie sme hladní (aký milý a starostlivý...), porozprávali sme mu, čo všetko sme videli. Potom už sprcha a posteľ...
2. deň - nedeľa
Po raňajkách a silnej káve sme sa rozlúčili s milým domácim pánom a vybrali sme sa na ďalšiu túru. Chceli sme ísť ku kaňonu Cheile Galbenei. Je to náročnejšia túra, človek sa pohybuje popri skale po lávkach a pridŕža sa reťazí. Tešili sme sa na tento zážitok.
Prešli sme cez dedinu, v ktorej bol práve nedeľný miestny trh - predávali tu všetko: od ihly, cez staré použité veci z domácnosti, až po drevené vidly či domáce zvieratá. Na korbe naložené 3 kone, na ďalšej teliatko...a všade na ulici veľa ľudí, ledva sa dá prejsť autom.
((trh_vidly))
Na konci dediny sme najprv minuli odbočku, bola úplne nenápadná medzi domami, akoby sme vchádzali niekomu do dvora. Viedla tu štrková cesta - úzka, hrboľatá... zišlo by sa nám terénne auto. Neboli sme si istí, či ideme správne, ani mapa, ktorú sme si odfotili, nám nepomohla sa zorientovať. Cesta bola lemovaná dreveným zábradlím, sem-tam drevené chalúpky, pasúce sa kravy... Na jednej chalúpke bola tabuľka "turist asistent" - tak sme sa zasmiali, či by nám tam pridelili ďalšieho Dunča. Stále sme sa držali červenej a žltej turistickej značky, ale neboli vždy jednoznačné. Na jednej rozbočke sme sa zle rozhodli, ale jeden pán s vedrom plným čučoriedok nás poslal späť, že máme odbočiť "stinga" - doľava. Zaujímavé je, že netušíme ako sa povie "doprava", lebo vždy keď sa pýtame, tak nás pošlú doľava... a doteraz to bolo vždy správne.
Sledovali sme kúsok žltú značku a keď sa nám zdalo, že ďalej to naše auto už nezvládne, vybrali sme sa peši po žltej cez les. Úzka strmá cestička nás viedla dlho dolu hustým lesom, mňa rozbolelo ľavé koleno, takže som musela byť opatrná. Zišli sme k potoku, ďalšia značka bola na opačnej strane potoka. Skúšali sme nájsť vhodné miesto na prechod, ale porast popri potoku bol hustý a mokré kamene veľmi šmykľavé. Tu sme skonštatovali, že až takí veľkí turisti nie sme a toto je nad naše sily, a tak sme sa vrátili späť k autu, tentokrát strmo hore cez les. Rozhodovali sme sa, či neísť ďalej autom, aby sme sa dostali bližšie ku kaňonu, ale cesta nevyzerala veľmi dobre. A keďže sme chceli ešte vidieť jaskyňu, dohodli sme sa, že kaňon oželieme.
Cesta k jaskyni bola v porovnaní s tou štrkovou úplne pohodová. Betónka sa kľukatila niekoľko kilometrov, najprv prechádzala cez krásny kaňon, potom cez les s malými vodopádmi a kaskádami. Les vystriedali romantické lúky a pasienky, ktoré si gazdovia rozparcelovali nízkymi drevenými plotmi. Na lúke boli roztrúsené dreveničky a slamníky, niektoré mali slameno-hlinené strechy, z ktorých vyrastala burina. Zaparkovali sme asi 100 m od vchodu do jaskyne. K ľadovej jaskyni sa schádzalo riadne hlboko po mnohých kovových schodoch. Samotný priestor v jasyni ma sklamal, bol pomerne malý, čakala som viac. Dva ľadové útvary a jedno jazierko - to bolo celé. Možno ten zostup dolu a náhly teplotný rozdiel boli tým, čo toto miesto robilo neobyčajným.
((Apuseni_sceneria)), ((vstup_do_jaskyne))
Jemné sklamanie nám vykompenzovala ďalšia jaskyňa, zrejme čadičová. Ešte sme sa mohli aj odfotiť na záver pomocou statívu. A čo bolo fajn, že okrem nás tam bola už iba malá skupinka rumunských turistov, žiadne davy ľudí...
Cestou do Alba Iulia sme si trošku v aute pospali, teda všetci okrem vodiča, samozrejme. Pred mestom bola opäť nádherná prírodná scenéria. Napravo kopce s hustými lesmi, naľavo kopčeky s trávnatým porastom. Dediny sa tu podobajú tým na severe Rumunska: upravené, pred každým domom lavička, babky a dedkovia vysedávajú a debatujú s okoloidúcimi.
Alba Iulia je pomerne veľké historické mesto. V strede je krásna zachovalá pevnosť v tvare hviezdy, ktorá je ešte z čias Rímskej ríše. Má niekoľko vstupných brán a vo vnútri je akoby také malé mestečko s námestím, múzeami, rímskokatolíckym kostolom a pravoslávnym chrámom, v ktorom bola práve omša. Všetko krásne čisté, udržiavané, so svojskou atmosférou. Sadli sme si tam do jednej reštaurácie (vraj stredovekej) na večeru. Keď sme pomaly prechádzali k autu, slnko už zapadalo. Nad nami krúžili obrovské mračná havranov a hlasno škriekali. Boli ich stovky a všetky naraz sadali na strechy domov, naraz sa zdvihli, urobili veľký kruh nad pevnosťou a zase spoločne sadli na strechy... no atmosféra úplne ako v Transylvánii. Inak všade vládol pokoj, opäť žiadne davy turistov ani iné rušivé prvky. Ubytovanie sme si zarezervovali až večer cez booking, snáď tú rezerváciu domáci stihne zaregistrovať...
((AlbaIulia_opevnenie)), ((AlbaIulia_chram))
Nabrali sme teda smer na dedinku Bazna, kde sme mali prespať ďalšiu noc. Cesta bola unavujúca, dosť nekvalitná, v závere veľa serpentín, tma ako v rohu... K penziónu sme dorazili pár minút pred polnocou. Zazvonili sme asi trikrát, kým sme začuli kroky blížiace sa k bránke. Rozospatý domáci pán na nás pozeral ako na zjavenie... našu rezerváciu, ktorú sme urobili cez booking až počas večere, pravdaže nestihol zaregistrovať. Ale nezaváhal a okamžite nás pozval dnu. Ochotne nám ukázal izby, kuchynku a dal nám pár krátkych inštrukcií. Toto ubytovanie bolo zatiaľ najslabšie, ale dvor mal veľmi pekný...
3. deň - pondelok
Po dvoch namáhavejších dňoch sme si v tento deň dopriali niečo voľnejšie. Z oblasti, v ktorej sme prespali, za zmienku stojí stredoveký opevnený kostol vo Valea Viilor. Je to taký menší kostol so zvonicou, okolo ktorého postavili opevnenie, čím vzniklo pekné nádvorie. Najkrajšia bola zvonica, do ktorej sa dalo vyštverať najprv po úzkych točitých kamenných schodoch, potom po drevených schodíkoch ako keď sa lezie na povalu. Hore to nebolo veľké, ale boli tam štyri zvony (každý mal, pravdaže, iný tón) a nádherný výhľad na mestečko a strechy z bobroviek.
((ValeaViilor_zhora))
Ďalej sme si pozreli väčšie mesto Medias s pekným námestím. Tiež je tu opevnený kostol, ale tento nemá tú správnu atmosféru. Posedeli sme v kaviarni a všetci svorne chvíľu mlčky ťukali do svojich mobilov.
Pokračovali sme do dedinky Biertan, kde je ďalší zo série transylvánskych opevnených kostolov, dokoca tento je pamiatkou Unesco. Z diaľky vyzeral veľmi pekne, boli tam krásne podlubia, 4 veže, ale sklamaním bolo, že ani jedna z nich nebola sprístupnená. Zrejme sme náročnejší ako japonskí turisti, ktorí práve nastupovali do autobusu a vyzerali spokojne.
((Biertan))
A aby sme nevynechali ani to najznámejšie, čo preslávilo Transylvániu, presunuli sme sa do rodiska Draculu - Sighisoara. Ako sme sa blížili k mestu, z diaľky bolo vidieť, že v tej oblasti je riadna búrka s bleskami. Ale veď sa blížime k Draculovi, tak čo by sme chceli? Rozhodovali sme sa, či skúsime počkať chvíľu v aute, pôjdeme na večeru, alebo si pozrieme centrum za hradbami aj v daždi. Nakoniec zvíťazila prehliadka v daždi, ktorý miestami ustal, potom sa zase spustil, ale s dáždnikom a v bundách s kapucňou sa to dalo zvládnuť. Dokonca sme sa aj navečerali priamo v Draculovom rodnom dome. Napriek dažďu bola prechádzka centrom príjemná. Úzke uličky vykladané veľkými okrúhlymi kameňmi, pekné vstupné brány, prestrešené dlhokánske drevené schodisko vedúce ku kostolu, veľa pôvodných zachovalých budov, malé obchodíky so suvenírmi - to je centrum Sighisoara.
Naším najvzdialenejším cieľom tejto výpravy bol Brašov. V jeho okolí je veľa opevnených kostolov, hradov a zrúcanín. My sme sa zastavili pozrieť hrad v Rupea, do ktorého sme prišli 20 minút pred záverečnou a museli sme prehovárať strážnika, aby nás tam ešte pustil. Nakoniec pod prísľubom, že to stihneme za 10 minúť, súhlasil, a tak sme si túto zrúcaninu rýchlo obehli. Areál hradu bol pomerne členitý a mal veľmi príjemnú stredovekú atmosféru. Pri odchode sa strážnik pozrel na hodinky a s úsmevom nám odzdravil. Veď sme mu hovorili, že to stihneme.
Vybrali sme sa hľadať ubytovanie. Snáď sa nám to tentokrát podarí ešte pred polnocou. Prešli sme cez dedinu a videli sme na jednom dome nápis penzión, ale nezastavili sme, že skúsilme radšej v Homorode. Nuž, Homorod ubytovanie asi neposkytuje, tak sme sa vrátili do Rupea. A dobre sme spravili. Domáca pani bola veľmi prívetivá žena okolo päťdesiatky. Ukázalaá nám izby, z ktorých nám doslova padla sánka. Krásne vkusne zariadené - jedna červená, druhá čierna. Na stenách tapety, rovnaký vzor na závesoch, na posteli prehoz s mašľou. Všade čisto a útulne. A ešte aj cena doteraz najnižšia akú sme mali... tak tu určite zostaneme. Na dvorčeku, z ktorého bolo vidieť ten náš hrad, sedeli dvala páni. Vedeli po maďarsky, takže sme sa s nimi pustili do debaty. Boli to susedia, zrejme nápadníci domácej pani. Porozprávali nám o Rupei, že má vyše 6000 obyvateľov, z toho asi 1200 maďarov. Hrad iba pred mesiacom otvorili pre verejnosť po rozsiahlej rekonštrukcii, na ktorú dostali prostriedky z fondov EU. Vlastne aj tento útulný penzión zrekonštruovala pani z takýchto fondov, musí byť podnikavá a šikovná. Ráno nás prekvapila výbornými raňajkami. Pripravila nám priamo pred očami praženicu s klobáskou, zeleninu, syr, šunku, džem, jogurty... Toto ubytovacie zariadenie teda vrele doporučujeme.
4. deň - utorok
Naše cestovanie sa pomaly blížilo ku koncu. Zážitky boli už po tých troch dňoch hojné a pekné, aj partia sme boli dobrá. Rumuni sú veľmi milí a pohostinní. Nikto nás nikdy neodmietol, ani keď sme hľadali cestu alebo prišli na ubytko o polnoci. V dedinách, kde žije veľa cigánov, je tiež poriadok, žiaden Luník 9 alebo Sečovce... Domy upravené, žiadne holé deti, ženy v pestrých dlhých sukniach so šatkou na hlave, páni v klobúkoch. Žijú skromne, ale vidno, že si vážia to čo majú. Štát im veľa v rámci podpory neposkytne, takže sa snažia nájsť si prácu a správajú aj k svojim majetkom zodpovednejšie.
Dorozumieť sa tu dá po anglicky, po nemecky, po maďarsky aj po francúzsky - niečo z toho aspoň v základoch ovládajú, prípadne sa dohodnete gestami (aj toto sme použili keď sme sa v lese pýtali na cestu alebo kupovali v jednom dvore pri ceste med).
Cesty sú celkom dobré, hlavné ťahy výborné, po vedľajších sa tiež dá, len treba dávať väčší pozor na konské záprahy, kravy, voľne behajúce kone, túlavé psy a ovce. Určite takúto dovolenku doporučujem zažiť každému, dokonca ani to more nechýba...
((konsky_zaprah)), ((stohy_slamy))
Posledný deň sme začali kúsok od Rupea, a to v mestečku Homorod. Tu je tu ďalší zo série opevnených kostolov (v rumunčine biserica fortificata). Kľúč sme si vyzdvihli naproti u starého pána, ktorý dokonca bol aj v Bratislave. Do riadne vysokej zvonice sme sa štverali po strmých drevených rebríkových schodoch, ktoré tvorili súčasť úchvatnej drevenej konštrukcie. Jedna členka našej výpravy mala problém výsť hore, no a ešte väčší potom dole..., máme to aj na videu. Úplne úžasný začiatok posledného dňa nášho výletu: výhľad zhora nádherný, celá zvonica jedinečná, k tomu adrenalín z lezenia - čo viac by sme mali chcieť?
((Homorod)), ((kastelan))
Niekoľko kilometrov za Brašovom, Prejmeri, sme si pozreli ďlaší opevnený kostol. Tentokrát to nebolo s výstupom do veže, ale zaujímavé na ňom bolo dvojité opevnenie. Z nádvoria bolo vidieť v opevnení veľa drevených dverí v rôznych výškach, ku ktorým viedli viaceré drevené schody. Boli to malé tmavé miestnosti, asi pre vojakov. Z vonkajšej strany opevnenia bola dookola chodba s otvormi, cez ktoré strieľali alebo liali smolu na nepriateľov. Dokonca sem-tam bol výklenok s akousi latrínou... Pár miestností bolo zariadených na ukážku tak ako tam vyzeralo v minulosti - škola, kováčska a tkáčska dielňa alebo výrobňa vína.
((Prejmer))
Vrátili sme sa do Brašova, vraj najkrajšieho mesta v Rumunsku. Je vsadené medzi zelené kopce, má peknú pešiu zónu, lesopark so športoviskami, pod lesoparkom zrenovované hradby. Prešli sme najužšou uličkou Európy (aspoň v sprievodcovi to tak uvádzali), dali sme si tu neskorý obed a vybrali sme sa smerom na západ, čiže smerom domov. Dobre, že sme najprv dali tie túry, lebo už pociťujeme aj únavu.
Večer bol mierne adrenalínový, pretože sme nemohli nájsť normálne ubytovanie. Motely a penzióny pri ceste mali hroznú úroveň a boli ešte aj predražené. Nakoniec sme v jednej väčšej dedinke našli pekný, čistý penzión, priamo pod hustým lesom, s príjemnými majiteľmi, a to už bolo desať hodín večer... Privítali nás milo, ešte nás aj ponúkli miestnym alkoholom (vraj rumunská whisky... bola to riadne silná vínovica, ku ktorej stačilo privoňať a človek sa pripil... a domáci pán si z nej ulieval do decového pohára). Spalo sa nám dobre, únava nás prinútila natiahnuť sa na posteľ a spať až do rána, kým nás nezobudili kohúty, sliepky a psy od susedov...
A teraz už hybajme domov, čaká nás asi 500 kilometrov cesty, počas ktorej budeme triediť spomienky...
((mozaika))
