reklama

Národné parky na juhozápade USA zvládnete aj bez cestovky dobrodružne a lacno

Pred troma rokmi sme sa s bratom rozhodli, že až budú mať naše dcéry 12 rokov, navštívime USA. Tie tri roky sa naplnili práve tento rok. A tak sme sa šiesti vybrali navštíviť juhozápadnú časť Ameriky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (31)

Na úvod niekoľko zaujímavých údajov:

  • v USA sme strávili posledné dva augustové týždne a prvý septembrový

  • počas 3 týždňov sme prešli asi 6500 km

  • prechádzali sme cez tieto štáty: Arizona, Utah, Colorado, New Mexico (iba asi 1 km), Nevada a California

  • pobudli sme len v 3 mestách: Los Angeles, Las Vegas a San Fransisco

  • celá dovolenka stála jednu 3-člennú rodinu asi 4000 EUR (letenky, prenájom auta a benzín, ubytovanie, strava, vstupy do parkov)

  • do väčšiny národných parkov sa dá ísť na tzv. Annual pass (80 USD), ktorý je viazaný na meno a platí pre celú posádku auta

  • 11 nocí sme stanovali v kempoch, 8 sme prespali v moteloch/hoteli (a jednu noc sme strávili neplánovane v aute)

  • pohybovali sme sa vo výškach min. 85 m pod hladinou mora a max. 2500 m nad hladinou mora

  • zažili sme teploty medzi 16°C až 46°C v tieni

1. týžden – Grand Canyon, Petrified Forrest, Monument Valley, Mesa Verde, Arches

Cesta lietadlom bola nekonečná. Doslova nekonečná. Po noci prebdenej v aute cestou z Bratislavy do Prahy, sme v Prahe úplne bez problémov zaparkovali neďaleko letiska, odkiaľ nás odviezli k nášmu terminálu. Parkovanie sme si zarezervovali vopred na GO Parking, toto parkovisko môžeme doporučiť. Let do Paríža sme všetci prespali, ešteže ČSA nepodáva žiadne jedlo ani nápoje, aspoň nás nerušili. Musím pochváliť informačný systém na Charles de Gaulle, nebol problém premiestniť sa na druhý terminál.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Airbus 300-330 nás držal vo vzduchu skoro 12 hodín. Air France ponúkol naozaj bohaté občerstvenie, francúzski gurmáni sa nezapreli :). 

Snažili sme sa spať, niektorým sa darilo viac, iným menej. Po každom asi hodinovom spánku sme pozreli na displej s nádejou, že čas zostávajúci do príletu už bude nadosah. Nakoniec sme sa dočkali a lietadlo pristálo v LA.

Celý prechod kontrolou trval asi 2 hodiny. Nepochopili sme, načo sa brali odtlačky prstov najprv na digitálnych samoobslužných skeneroch a potom aj u imigračných policajtov, ale vidina toho, že za prepážkou už budeme oficiálni hostia Spojených štátov, nás pozitívne motivovala, aby sme touto procedúrou prešli bez reptania.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledovala požičovňa auta, ku ktorej nás odviezol letiskový shuttle bus. Tu platilo pravidlo, kto sa nenatlačí, ten necestuje, tak sme sa dravo vopchali do tretieho autobusu. Chlapík v požičovni nás silou-mocou chcel nahovoriť na vyššiu kategóriu auta, ale nedali sme sa. Minivan Dodge Grand Caravan nám tak akurát postačí. Poslali nás na parkovisko, nech si jedno zo zaparkovaných áut vyberieme, kľúče sú v aute. Vybrali sme si červený, prebádali sme všetky možné úložné priestory a ponakladali sme batožinu aj pasažierov do auta.

Napriek tomu, že bola sobota, premávka v LA bola pomerne hustá (možno cez týždeň je to ešte horšie). Náš prvý cieľ bolo nákupné centrum Walmart. Chceli sme si kúpiť stan a chladničku do auta, ale ziaľ, nič z toho nemali. Nákupný košík sme napriek tomu celkom úspešne naložili jedlom (nech žijú diéty, Reese’s musia byť :)).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ubytovali sme sa v moteli vo Victorville. Typické americké izby prístupné hneď z chodníka, aké vidíme vo filmoch. Boli sme však takí unavení, že izby sme neriešili. Ani neochotnú recepčnú či wifi dostupné iba vonku pod routerom. Časový posun sme nakoniec zvládli a ráno sme už boli pomerne dobre oddýchnutí.

Prvý deň v tejto púšťou poznačenej oblasti (nikde žiadna tráva, iba bledohnedé kamene, piesok a sukulenty) sme strávili zháňaním stanu a autochladničky. Šťastie sa na nás usmialo až v jednom športovom obchode Big 5 a na autochladničku nám dal tip predavač, majú ich na pumpách Pilot. Popoludní sme sa vybrali smerom ku Grand Canyonu, s dnešnou cieľovou stanicou Kingman. Asi na polceste sme sa zastavili na odpočívadle, ktorých tu mimochodom nie je veľa. Vonku bolo vyše 40 stupňov, fúkal doslova horúci vietor a z betónových plôch sálala horúčava. Bol to zvláštny pocit a tak sme rýchlo zjedli melón (posledné krajce sme už tlačili do seba nasilu) a nasadli do klimatizovaného auta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cesty, po ktorých sme zatiaľ šli, boli skutočne kvalitné. V niektorých úsekoch vedú dve cesty povedľa seba - každá pre opačný smer. Celkom dômyselné, takto nemôže dôjsť k čelnej zrážke. Najviac zážitkov sme nazbierali cestou po Route 66. Krásne serpentínky, všade naokolo vyprahnutá krajina s kaktusmi, jukami a dračincami. Jediné mestečko medzi Needles a Kingmanom na tejto ceste je Oatman, tu sme si urobili krátku prestávku. Hlavná ulička plná obchodíkov štýlu Western, suveníry s indiánskymi a route 66 motívmi. Po ulici vás sprevádzajú oslíky a sú až také drzé, že vám strkajú hlavy do otvorených dverí na aute. Jedného takého sme sa ledva zbavili, nedovolil nám nasadnúť od auta :).

Oatman, USA
Oatman, USA 

V Kingmane sme pôvodne plánovali kempovať, ale je tam toľko motelov, že sme nakoniec prenocovali v jednom z nich. Ráno sme pokračovali v ceste do Grand Canyonu. Vyšli sme na diaľnicu, ale po pár kilometroch sme začali ľutovať, že sme nepokračovali radšej po Route 66. A tak sme pri najbližšom zjazde odbočili a nasmerovali to krížom po prašnej ceste, na ktorú by sa viac hodil offroad. Široko-ďaleko ani živej duše a už sme si predstavovali tie scény z filmov, kedy sa na takomto odľahlom mieste pokazí auto a pomoc je v nedohľadne. Museli sme doslova preletieť pieskové úseky, kde by zastavenie znamenalo koniec cesty alebo namáhavé vyslobodzovanie zapadnutého auta. Našťastie sme obišli bez nehody, jedine farba auta sa zmenila z červenej na pieskovú. Vegetácia v tejto časti Arizony je bujnejšia ako okolo Oatmanu, ale rovnako ako tam, aj tu sme krútili hlavami nad domami a unimobunkami postavenými v strede ničoho “in the middle of nowhere”. Hlavne, že majú pri dome vyvesené americké vlajky a pri ceste svoju typickú schránku.

Mailboxes, USA
Mailboxes, USA 

Napojili sme sa na Route 66 a smerovali sme k mestečku Williams. Dali sme si zastávku v retro Twister Soda Diner, aby sme sa vrátili v čase do 50-tych rokov, kedy tu hrala hudba Elvisa a čapovala sa sóda zo sódomatov. Ochutnali sme burgery, hot-dogy a ochutené sódy (neuveriteľne presladené) a kúpili sme niekoľko suvenírov s motívom Route 66.

Route 66
Route 66 

Cesta do Grand Canyonu už nebola nijako zaujímavá, pohľad z okna auta ponúkal obraz trávnatých plôch s rôznymi krami či ihličnatými stromami. Okolo štvrtej popoludní sme vošli do národného parku a nasmerovali sme to k hlavnému kempu. Spomalili sme a sklamane sme pozerali na tabuľu s nápisom CAMPGROUND FULL. Čo teraz? Mali sme možnosť vrátiť sa späť a skúsiť kemp nižšie alebo prejsť asi 35 km k najvýchodnejšej vyhliadke utáboriť sa v kempe Desert View. Vybrali sme si druhú možnosť a riskli sme tých 35 km, veď aj tak sme si chceli pozrieť kaňon aj z tejto vyhliadky.

Do kempu sa dalo vojsť iba tak, voľne. Žiadna recepcia či rampa. Podľa pokynov, ktoré sme si prečítali pri jedinej budove s hygienickými zariadeniami, treba nájsť voľné miesto a v automate zaplatiť poplatok $12 na noc. Automat vydá lístok, do ktorého sa napíšu údaje a vloží sa do obalu pripevneného na kolík s číslom miesta. A je to. Môžeme rozkladať stan.

Zostávala nám asi hodinka do západu slnka, tak sme nasadli do auta a pozreli si vyhliadky v časti Desert View. Boli nádherné. Kaňon fascinuje svojou mohutnosťou a krásne sfarbenými vrstvami hornín. Je neuveriteľné, že toto dokázala vymyť rieka Colorado, ktorá pre svoju hnedastú farbu vyzerá ako tečúce kakao. Urobili sme si hromadu fotiek a kochali sa výhľadom, až kým slnko nezapadlo.

Grand Canyon, USA
Grand Canyon, USA 

Vstali sme skoro ráno (spánok v stane nie je tak pohodlný, aby vás nútil dlho vyspávať), prešli sa peši k najbližšej vyhliadke a pozreli si kaňon aj pri svetle vychádzajúceho slnka. Nasledovalo balenie stanu a všetkého spacieho príslušenstva. Autom sme sa presunuli do parkoviska Visitor center, odtiaľ nás vozil shuttle bus. Západná vyhliadková trasa tejto východnej časti kaňonu nás už nedokázala ohromiť ničím novým, skonštatovali sme, za Desert View je najzaujímavejší a boli sme nakoniec radi, že centrálny kemp bol večer obsadený. V parku sme mali šťastie aj na faunu - videli sme veveričky (chipmunk), srnky, orly, modrého vtáka (druh neznámy) a cez cestu pred nami prebehla aj puma. Wow...

Nasledujúca zastávka bola Petrified Forrest. Museli sme prejsť asi 330 km, aby sme sa k nemu priblížili. Prechádzali sme cez obrovský borovicový park, indiánske rezervácie, aj cez pekne upravené mesto Flagstaff, ktoré má veľa zelene a peknú architektúru. Celkove nás zatiaľ urbanizmus v doteraz videnej časti štátov príjemne prekvapil (možno až na tie maringotky mimo civilizácie). Ďalšia zaujímavosť, ktorú sme nemohli neprehliadnuť, je riešenie ich križovatiek. Všetky štyri smery majú stopku a platí pravidlo, že cez križovatku prechádzajú autá v tom poradí, v ktorom k nej prišli.

Ďalšia noc v stane. Tentokrát sme ho rozložili o 10 minút rýchlejšie ako včera. Keď sme si ľahli spať, zistili sme, že kemp sa nachádza medzi diaľnicou a železnicou :). Ale kto je unavený, toho aj zvuky dopravných prostriedkov uspia. Ráno nás však zobudil dážď. A všade naokolo bolo značne zamračené, nevyzeralo to iba na krátku prehánku. No nič, čo najrýchlejšie sme zložili stan, pobalili veci do auta a zastavili sa na raňajkách, ktoré v kempe podávali za výhodných $2,99: americké palacinky “all you can eat”. Áno, riadne sme sa natlačili hrubými palacinkami s javorovým sirupom (alebo niečím, čo malo chuť javorového sirupu).

Petrified forrest je pomerne rozľahlý park, ktorý už dnes nie je lesom. Pred miliónmi rokov prívalové dažde zmyli stromy lesa a odplavili ich do neďalekého močiara. Tu kmene stromov klesli na dno a usádzali sa v nich minerály obsiahnuté v pretekajúcich spodných vodách. Postupne prenikali do dreva, čo spôsobilo, že drevo skamenelo a zafarbilo sa farbou príslušných minerálov. Močiare časom ustúpili a skamenelé kmene stromov sa dostali na povrch. Dnes môžeme obdivovať nádherné farby polodrahomov a skryštalizované pne stromov. Niektoré vyzerajú tak verne ako drevo, že ho musíte pohladiť, aby ste sa presvedčili, že je tvrdé ako kameň :). Napriek tomu, že sme zmokli a fotografie budú o niečo tmavšie než by boli za slnečného žiarenia, toto miesto na nás zapôsobilo a boli sme radi, že sme obetovali asi 500 km zachádzku.

Petrified Forrest, USA
Petrified Forrest, USA 

Tento deň nás ešte čakala ďalšia prírodná zaujímavosť - Monument Valley. Cesta viedla asi 150 km cez indiánsku rezerváciu Navajo. Pomerne pustá krajina po niekoľkých desiatkach kilometrov postupne odkryla sériu červených skál rôznych útvarov a veľkostí. V popredí týchto skál Canyon de Chelly boli roztrúsené maringotky alebo prízemné domčeky, väčšina s pôdorysom dlhšieho obdĺžnika, ale dosť často sa opakoval aj tvar šesťuholníka (možno mali pripomínať indiánske teepee). Príbytky boli skromné, cesta aj dvor pokryté červenou hlinou, okolie domu tiež iba pustá hlina a ohrady pre dobytok, zväčša kone. Kontrast so skromným príbytkom tvorilo iba niekoľko aút zaparkovaných pri dome (ich počet sa pohyboval okolo 5-6), hlavne off-roady či pickupy. Stretli sme aj niekoľko žltých školských autobusov, ktoré privážali malých indiánov domov. Niektorí z nich museli prejsť od hlavnej cesty k domu ešte 2-3 km peši po prašnej ceste. To, že išlo o indiánske farmičky, nám potvrdil jazdec na koni, ktorý vyzeral ako vystrihnutý z Winnetouoviek.

Schoolbus, USA
Schoolbus, USA 

Do Monument Valley sme prišli tesne-tesne pred západom slnka. Na odpočívadlách pri ceste bolo veľa odstavených aút a všetci náruživo fotili červené skaly pri najkrajšom slnečnom osvetlení dňa. Aj my sme rýchlo urobili niekoľko desiatok záberov a ľutovali sme tých 15 minút, ktoré sme premárnili kupovaním jedla v Taco Bell. Z Monument Valley sme plánovali prejsť do mestečka Bluff, kde bolo niekoľko podľa našej off-line navigácie motelov. Postupne sa zotmelo a z okna auta sme vnímali okolité skaly, hoci vidieť bolo iba ich obrysy. Skonštatovali sme, že Canyon de Chelly na nás urobil väčší dojem ako Monument Valley, doporučujeme ich uprednostniť v itinerári.

Monument Valley, USA
Monument Valley, USA 

V Bluffe sme na cenovo prístupnejší motel nemali šťastie. Na rozkladanie stanu bolo už neskoro, tak sme sa uskromnili v drahšom moteli a prespali sme všetci v jednej izbe. Na benzínke sme si dali odpornú americkú kávu („small coffee“ má min. 2 dcl), na pošte podali pohľadnice a pozreli si malú ukážku pôvodnej usadlosti Fort Bluff.

Najbližšia zastávka: Fourstate Corner. Išli sme vedľajšou cestou, na ktorej kvalitu upozorňovala značka “Rough road”, ale zodpovedala našim cestám prvej triedy. Prechádzali sme cez územie plné ropných vrtov a staníc s nádržami. Forstate Corner je jediné miesto v USA, kde sa v jednom bode stretávajú 4 štáty. Môžete sa postaviť tak, že každá ruka - noha je v inom štáte. Trochu nepríjemne nás prekvapilo, že tu vyberali vstupné $5 na osobu. Váhali sme, či sa oplatí zaplatiť, ale keď sme videli to množstvo turistov za rampou, ktorí čakali , kedy a dostanú na rad pri fotení a vzhľadom na to, že sme si v tento deň chceli pozrieť aj park Mesa Verde, nechali sme to tak.

Dnes sme vlastne prešli cez všetky 4 štáty: Arizonu, Utah, Colorado a dokonca aj New Mexico sme lízli asi na 1 km.

Mesa Verde bolo príjemné prekvapenie. Je to miesto vysoko v horách, kde v 8. až 12. storočí žili ľudia v komunitách pripomínajúcich dediny. Stavali si príbytky z tehál, ktoré vlastnoručne vyrábali z kremičitého kameňa. Niektoré "domy" boli umiestnené v skalách a ak si ich chcete pozrieť, musíte absolvovať adrenalínový zostup a výstup po rebríkoch. Musím povedať, že to stálo za to, dokonca sme sa od rangera, ktorý nás sprevádzal, dozvedeli nie len o živote Pueblos, ale aj o ňom a jeho rodine. Prezývajú ho Hipneck, čo je spojenie Hippies a Red neck-u, žije v Colorade, pracuje ako záchranár, požiarnik, sprevádzač a bol veľmi zanietený rozprávač.

Mesa Verde, USA
Mesa Verde, USA 

Z Mesa Verde sme to namierili smerom k Arches a utáborili sme sa vo veľmi sympatickom meste Moab. Je hojne navštevované turistami, pretože má výhodnú polohu medzi Arches a Canyonlands, kde si prídu na svoje hikeri, terénni motorkári či rafteri splavujúci divokú rieku Colorado.

Arches nás úplne dostal. Nádherné červené skaly, ktoré postupom času vplyvom vetra erodovali a vytvorili sa z nich obrovské oblúky či zvláštne útvary, niektoré pripomínajúce ľudskú postavu, iné balvan balansujúci na kline. Tento park sa dá prejsť čiastočne autom, ale k tým najzaujímavejším miestam je nutné absolvovať menšiu či väčšiu túru. Dobre, že sme si vyhradili celý deň, pretože najdlhšia pešia trasa trvala takmer 4 hodiny. Bola dosť náročná, vyžadovala aj lozenie po skalách s miernym stupaním a náročnosť znásobovala horúčava a veľmi suchý vzduch. Tabule upozorňovali turistov, aby mali pri sebe aspoň 2 litre vody na osobu, čo bolo naozaj iba minimum.

Arches - The Three Gossips, USA
Arches - The Three Gossips, USA 

Po prvom týždni máme veľa krásnych fotografií, spoločných zážitkov, na ktoré budeme spomínať a utvrdili sme sa v tom, že tento kút sveta sa oplatí navštíviť.

Musíme pochváliť aj skvelú infraštruktúru, cesty, značenia, informačný systém, vybavenosť a zásobovanie, čistotu a v neposlednom rade milý a veľmi srdečný prístup američanov. Zatiaľ palec hore a tešíme sa na nasledujúce dva týždne.

2. týždeň – Zion, Antelope Canyon, Las Vegas, Death Valley, Sequoia park

Sobotu sme museli obetovať na presun od Arches k Zionu. Ale napriek tomu, že sme takmer celý deň presedeli v aute, bolo na čo pozerať. Celá cesta by sa dala označiť za vyhliadkovú: opäť krásne skaly, kaňony, zastávky s vyhliadkami. Prečítali sme si na informačných tabuliach, že medzi týmito nehostinnými skalami Canyonlands sa ukrývali najväčší banditi divokého západu, ako Butch Cassidy. Dokonca jeden zlodej tadiaľ prešiel s 1400 koňmi ukradnutými v Californii. Kúsok ďalej sa rozprestieral kraj medzi horami, tiež nie práve prívetivý, kde sa usadili mormóni, ktorí si povedali, že chcú práve tú časť zeme, ktorú nikto iný nebude chcieť. Prešli sme popri vysokých horách s 3000-ovými vrcholmi a postupne sme z nadmorskej výšky 2400 m klesli asi na 1700 m. Vošli sme do oblasti, ktorá sa zazelenala, dlho viedla popri kľukatej riečke Sevier, okolo ktorej sa rozprestierali dlhé pastviny. Už vieme, odkiaľ pochadzajú americké steaky - presne odtiaľto, kde sa pasie obrovské množstvo kráv bez kravínov, väčšina z nich má čiernu farbu a sem-tam sa pasú v spoločnosti koní alebo bizónov.

Utáborili sme sa opäť v kempe, tentokrát v maličkom, ktorý vyzeral skôr ako jablčný sad. Plánovali sme tam prenocovať dvakrát, ale potom, čo sme sa ráno prebudili úplne premrznutí (v noci bolo len 11°C), zbalili sme stan aj všetky veci a odviezli sme sa do parku Zion. Viacerí nás informovali, že tento park je najkrajší v Utahu a tak sme po Grand Canyon a Arches mali vysoké očakávania. Zion je krásny kaňon, s bujnou vegetáciou, bohatý na vodný zdroj (rieka, vlhké slziace skaly, ktoré prepúšťajú vodu pre svoju pórovitosť, aj viacero vodopádov). Okrem krotkých veveričiek, ktoré sa nesmú kŕmiť, aby neboli obézne, sme zazreli aj srny, jašterice a vážky. Pekné miesto, kde môžete načerpať energiu, relaxovať medzi skalami v tieni stromov pri zvuku vodopádu..., ale bolo príliš preplnené turistami a tak sme si tieto pozitívne emócie nedokázali plne vychutnať.

Zion, USA
Zion, USA 

Za zmienku možno stojí ešte jedno miesto, kde sme sa zastavili cestou do Zionu. Rock café, malá ružová kaviareň a predajňa kameňov a zaujímavých suvenírov. Pôvodne nás prilákal nápis "espresso", pretože nájsť v Amerike dobré presso nie je jednoduché. Keď sme vkročili, privítal nás sympatický pán a hneď sa nás spýtal, odkiaľ sme. Potom nás nasmeroval k mape a požiadal nás, aby sme zapichli špendlík na miesto, odkiaľ prichádzame. Pri mape sme sa zdržali dlhšie, bolo zaujímavé pozrieť si štatistiku, kde sú špendlíky hustejšie a kde redšie. Zistenie: hustota špendlíkov je viac-menej priamo úmerná bohatstvu danej krajiny alebo regiónu. Z Európy sa v tejto kaviarni zastavilo najviac turistov z Belgicka a Holandska. Ani jeden grék, taliani skôr z oblastí severne od Ríma. Slovákov tam zavítalo zatiaľ okolo 10, ale veľmi málo nemcov či turistov z Balkánu. V rámci USA bola vyššia hustota špendlíkov z východnej oblasti medzi Washingtonom a New Yorkom a zo západnej časti to bola California. Káva bola vynikajúca, skoro ako v Taliansku a kúpili sme si tu aj zopár naozaj pekných suvenírov, ako napríklad prívesky z miestnych minerálov či polodrahokamov.

Presunuli sme sa do blízkosti Antelope kaňonu a zložili sa na noc v kempe v meste Page. Toto mestečko vybudovali pri jazere Lake Powell, ktoré stojí za to navštíviť. Lake Powell je nádrž, ktorú vytvorili naplnením kaňonu vodou z rieky Colorado, asi jedna z mála človekom vytvorených častí prírody v tejto oblasti USA a je považovaná za najkrajšiu svojho druhu (nakrúcala sa tu aj úvodná scéna z prvého filmu kultovej ságy „Planéta opíc“ (https://www.youtube.com/watch?v=do_pHzBwN8M). Aj obrovská priehrada je zaujímavým turistickým miestom. Neďaleko mestečka Page sa rieka Colorado zatáča a vytvára oblúk podobný podkove. Môžete si ju pozrieť a nafotiť zo skalnatého útesu, z parkoviska je to asi 15 minút chôdze cez piesočný kopec.

Lake Powell, USA
Lake Powell, USA 

Antelope kaňon, ktorý vlastnia a spravujú indiáni... Videli sme už niekoľko nádherných kaňonov na tejto našej ceste. Antelope však je unikátny tým, že sa nachádza pod povrchom zeme, takže jeho steny nepodliehali vplyvom vetra, ale ho vymyla voda. Jeho steny sú preto oveľa hladšie ako kaňony opracované eróziou vetra. Voda tu počas miliónov rokov vytvorila nádherné zákutia, tvary, obliny. Minerály, ktoré sa tu usádzali, prispeli k farebnosti týchto skál, v ktorých prevláda obsah železa, preto je sfarbenie prevažne červeno-ružové. My sme opäť mali šťastie na sprievodcu. Nás šiestich a jednu kanadskú štvorčlennú rodinu pridelili Lyellovi, mladému domorodému indiánovi. Vyštudoval univerzitu v Kansase a je zanieteným milovníkom prírody a fotografovania. Hneď na začiatku prehliadky nám ponastavoval fotoaparáty a mobily tak, aby fotky vyšli čo najkrajšie a počas prechádzky kaňonom nám urobil nejeden úžasný záber hodný do prominentného časopisu o prírode (bude čo postovať na sociálne siete :)). Celá prehliadka trvala asi hodinu a odchádzali sme z nej s prehodnoteným rebríčkom top prírodných krás Ameriky.

Antelope Canyon, USA
Antelope Canyon, USA 

Z Antelope sme si pocestovali pár sto kilometrov a prešli z Arizony cez Utah a opäť Arizonu do Nevady. Vivát, Las Vegas! Trochu zmena oproti doterajším cieľom, tentokrát navštívime veľkomesto. Akonáhle sme prekročili hranicu s Nevadou, zmenila sa nám panoráma. Vzdialili sa nám červené skaly, ktoré nás doteraz všade sprevádzali. Hneď prvé mestečko Mesquite malo upravené ulice, všade plno paliem, kasín a vizuálneho smogu a ešte aj teplota vzduchu akosi poskočila a priblížila sa k 40-ke.

Do Las Vegas sme prišli za tmy. Mali sme zarezerovavné izby v Stratosphere Hotel, ktorý sa týči nad mestom ako vysoká veža. Z parkoviska sme prešli k recepcii cez obrovské casino, zaberajúce takmer celé prízemie hotela. Malí, veľkí, mladí či starí, všetci búšili do hracích automatov alebo vsádzali svoje žetóny pri ruletách a kartových hrách. My sme sa rozložili v izbách a konečne sa riadne osprchovali a spali v riadnej posteli. Wow...

Casino Las Vegas, USA
Casino Las Vegas, USA 

Náš jediný deň vo Vegas sme obetovali na riadnu túru, ešte k tomu nákupnú. 5 hodín strávených snorením po obchodoch a niekoľko stoviek eur zamenených za výpredajový tovar, ktorý nám zaberie už aj tak ledva postačujúce miesto v aute. Večer sme si dali povinnú prechádzku po hlavnej ulici Las Vegas Boulevard. Človek si tu pripadá ako vo filme s dômyselne rozmiestnenými kulisami. Ak sa chcete stať machrom v biznise so svetelnými reklamami, tak po inšpiráciu treba prísť sem. Počas asi päťkilometrovej prechádzky medzi hustým davom ľudí sme postupne navštívili Rím, Paríž, New York, aj Egypt. Cestou späť nás už riadne boleli nohy a aj oči boli prepálené blikajúcim svetlom. Nuž, pohodlná hotelová posteľ bola príjemnou kompenzáciou.

Las Vegas, USA
Las Vegas, USA 

Ráno sme vstali pohodlne, nemuseli sme sa nikam príliš náhliť. Čaká nás viac-menej iba cestovanie a utáborenie sa v Death Valley. Vybrali sme si cestu, ktorá viedla cez voľakedajšie banícke mesto Rhyolite, dnes nazývané Ghost town - mesto duchov. Prečítali sme si, že mesto začiatkom 20. storočia prekvitalo, malo takmer 10.000 obyvateľov, dobrú infraštuktúru a ľudia tu viedli aktívny život. Zlatej rudy v baniach však nebolo toľko ako sa predpokladalo a život sa z tohto mesta zrazu vytratil. Dnes sú tu už iba ruiny domov, na niektorých priečeliach si stále môžete prečítať meno majiteľa a rok, kedy bol dom postavený.

Ghost Town, USA
Ghost Town, USA 

Do Death Valley sme vošli popoludní. Sledovali sme teplotu, ktorú nám ukazoval teplomer auta, postupne sa vyšplhala až na 116 Fahrenheitov, čiže 46 stupňov celziových. Pokyny parku zneli zaujímavo a vzbudzovali rešpekt: pešie túry sa doporučujú iba do 10. hodiny; treba dodržiavať zvýšený pitný režim; v prostredí púšte môžu byť problémy s orientáciou, netreba sa spoliehať na techniku, pretože GPS môže ponúknuť skratky cez púšť a kaňony; v kríkoch sa môžu ukrývať štrkáče, škorpióny alebo čierne vdovy; v parku sa počas posledných 150 rokov nekontrolovane rozmnožili somáre, ktoré pri hľadaní potravy môžu byť agresívne.

Na prvej zastávke sme si vybehli vyfotiť pieskové duny, ale horúci vzduch nás donútil zdržať sa vonku iba nevyhnutne dlhý čas. Potom sme si zo zoznamu kempových miest zvolili Wilderose campground, ktorý je najvyššie položený, a teda najchladnejší. Kempuje sa tam zadarmo, vybavenosť je iba základná a nie je tam ani kúsok tieňa. Zato navôkol sa pasúcich somárov bolo celkom dosť. Vybrali sme si svoje miesto, roztiahli stan a zaťažili ho kameňmi, pretože fúkal silný nárazový vietor. Pár kilometrov od kempu bola jedna zo zaujímavostí parku - uhoľné pece z druhej plovice 19. storočia. Vyasfaltovaná cesta však končila 3,5 km pred cieľom a tak sme sa rozhodli otočiť a vrátiť do kempu. Nechceli sme riskovať roztrhnutie pneumatiky alebo zapadnutie do piesku. V kempe sme sa zdôverili susedovi - nudista s českým pôvodom aj priezviskom, ktorý vyrastal v Californii a teraz žije v Severnej Karoline. Ten nás ubezpečil, že tá štrková cesta sa dá prejsť aj bez 4x4 a na nižšom podvozku, tak sme po dlhšom váhaní a po piknikovej večeri znova sadli do auta a urobili druhý pokus dostať sa k peciam. Po štrkovej ceste sa dalo ísť iba veľmi pomaly a veľa sme sa vyhýbali dieram a ostrým kameňom. Asi po kilometri sme usúdili, že ďalej to už nedáme, pretože diery sa prehlbovali. Keďže cesta bola úzka, museli sme celý kilometer cúvať. Na jednom mieste sa nám zdalo, že sa bude dať auto otočiť, ale pri manévrovaní nám pravé predné koleso zapadlo do piesku a nechcelo sa pohnúť. Trvalo nám asi 15 minút, kým sme ho vyslobodili a vycúvali sme aj zbytok štrkovej cesty, pričom obchádzanie hlbokých dier sme dali až na niekoľký pokus. (Okrem toho sme zistili, že naši chlapi zabudli vybrať spod kapoty konzervy, ktoré si tam na motore ohrievali :). Jedna z nich zapadla dolu a nebolo možné ju vybrať kvôli horúčave pod kapotou.) Zbytok cesty bol síce vyasfaltovaný, ale keďže sa medzičasom zotmelo, každú chvíľu nám do cesty vybiehali zajace alebo nejaké hlodavce. Bolo ich neskutočne veľa, takže sme museli byť v strehu. Noc v kempe nebola o nič menej dobrodružná: budili nás nielen silné nárazy vetra, ktoré sa snažili odviať náš stan, ale aj zvuky miestnej zveri - híkanie somárov aj zavíjanie kojotov. Zadosťučinením za nekonformné podmienky bola neskutočná nočná obloha s tisíckami hviezd a mliečnou dráhou, a keďže sme stan zámerne neprikryli strieškou, mohli sme pri tomto pohľade aj zaspávať.

Road to Charcoal Kilts - Death Valley, USA
Road to Charcoal Kilts - Death Valley, USA 

Ráno bolo rušné, rýchlo sa obliecť, pobaliť a vyraziť čo najskôr, aby sme stihli pešie túry ešte pred 10-tou. (A vybrať konzervu z priestoru pod kapotou, kým sa to tam neprehreje.) Ako sme schádzali do údolia, opäť začala vystupovať teplota a o 9-tej ráno bolo už takmer 38 stupňov. Prešli sme teda k hlavnej atrakcii - vyschnutému soľnému jazeru Badwater Basin, ktoré je 85,5 m pod úrovňou mora a môžete sa tu prejsť po soľnej planine. Ostatné zaujímavé miesta sme si už pozreli z klimatizovaného auta, prípadne neklimatizovaného, pretože na niektorých úsekoch ciest nás tabule vyzývali vypnúť klimatizáciu, aby sa motor zbytočne neprehrieval viac ako je nutné. Dá sa to však vyďržať iba pár minút, potom sa teplota v aute tak zvýši, že sa vám začne ťažko dýchať.

Badwater Basin - Death Valley, USA
Badwater Basin - Death Valley, USA 

Nasledujúca zastávka bol vyše 500 km vzdialený Sequoia park. Cestou do Visalie sme sledovali zvláštnu scenériu žltých kopcov. Trávnaté plochy boli úplne vyschnuté a z diaľky vyzerali ako pokyté pieskom. Na niektorých krásne kontrastovali zelené listnaté stromy. Prespali sme v kepme kúsok od Visalie, ale opäť bola pomerne chladná noc, ktorá nás zobudila skoro ráno.

Sequoia park je dosť rozsiahly a vedú v ňom takmer samé serpentíny. Park bol na náš vkus opäť príliš plný turistov a stretli sme aj nezhovorčivých slovákov a viaceré české skupiny či rodiny. Vyšliapali sme si to na skalu Moro rock, odkiaľ je dokonalý 360-stupňový výhľad na okolitý sekvojový park. Prešli sme popod zvalenú sekvoju Tunnel Log, do ktorej vyrezali otvor, aby pod ňou prešli autá. Ďalší cieľ bol objemom dreva najväčšia sekvoja na svete – General Sherman. Človek je v porovnaní s týmto 2.000 rokov starým a 84 m vysokým stromom ako myš voči človeku. Vzbudzuje rešpekt aj obdiv. Ľudia stoja v rade na fotenie, ale niekedy narazíte aj na drzých, ktorí sa postavia medzi fotiaceho a foteného (náš prípad) a pokazia panoramatický snímok. Zastavili sme sa na niekoľkých krátkych zastávkach buď pri skupinke sekvojí alebo pri peknom výhľade.

Sequoia Park, USA
Sequoia Park, USA 

Do parku sme vchádzali z juhozápadnej strany a vychádzali cez západnú smerom na San Fransisco. Plán bol dostať sa čo najbližšie k mestu a nájsť si motel na prenocovanie. Scenéria okolo Fresna nám ponúkala pohľad na desiatky kilometrov štvorcových ovocných sadov, hlavne citrusy, ale aj broskyne a nektarinky, mandle či olivy. Farmári v tomto okolí ponúkajú svoje plodiny, je tu dokonca aj "ovocná cesta" podobná našej vínnej ceste - Bloosom Trail.

Motely medzi Fresnom a San Franciscom neboli nič moc. V Turlocku sme našli iba jeden drahý a jeden obsadený, v Cereste sme to skúšali v niekoľkych pri hlavnej ceste, ale tie nás doslova vystrašili. Bolo už neskoro večer, dvory motelov pripomínali ghetto. Plno špiny, smrad, obyvatelia zväčša čierni, rozobraté bicykle, vyhodené matrace. Správca motela za nepriestrelnou sklenenou prepážkou na nás divne pozeral a po krátkom zaváhaní povedal cenu. Jeden nám oznámil, že je plný, hoci svietil nápis vacancy. Asi nás chcel ušetriť od nepríjemností... Nakoniec sme natrafili na slušné bývanie u indov v meste Modesto. Motel Discovery Inn bol čistý, recepčný ochotný a sympatický. Aj ľudia ubytovaní v tomto moteli vyzerali úplne normálne - turisti ako my.

3. týždeň – San Fransisco, Big Sur, Los Angeles

Nasmerovali sme to do San Fransisca. Asi 100 km pred mestom sa začala zahusťovať premávka na diaľnici, hoci bola sobota. Aj opačný smer bol miestami upchatý. Na nete sme si vopred našli infomácie, kde sa dá v blízkosti mosta Golden Gate parkovať zadarmo. Mosty smerujúce do SF sú spoplatnené, my sme prešli cez Oakland Bay Bridge za $5. V parku pri Golden Gate Bridge poriadne fúkalo a oproti doterajším teplotám, tu v SF nám bolo chladno. A to napriek tomu, že sme sa na 18-19 stupňov pripravili. Premýšľali sme ako sa čo najlepšie dostať do centra a úplne náhodou sme si všimli, že cez mesto premáva sieť autobusov GO, ktoré sú zadarmo. Išli sme kúsok modrou linkou, potom ružovou a vystúpili sme niekde medzi Lombardi a Union street. Odtiaľ sme prešli viacerými ulicami, ktoré neboli ktovie ako zaujímavé, ani Broadway nie je ako v New Yorku. Niektoré domy mali zaujímavú architektúru a boli pekne zrekonštruované, väčšina mala vonkajšie schodisko, ktoré poznáme z filmov. Ulice sú riadne strmé, dali zabrať našej kondičke. Odfotili sme si aj známu káblovú električku a postupne sme sa dostali do Chinatown. Tu sme si prešli celou Grant avenue, zastavili sme sa v niekoľkých čínskych obchodíkoch so suvenírmi a dali si čínsky obed. Grant avenue postupne prešla z čínskej štvrte do talianskej Little Italy a ochody s drakmi, katanami, lampiónmi a porcelánovými maskami vystriedali kaviarne, pizzerie a gelaterie. Námestie Washington square bolo plné ľudí oddychujúcich na trávniku či lavičkách a atmosféru dotváral kostol sv. Petra a Pavla, ktorý je obľúbeným stretávacím bodom v meste. Prehliadku mesta sme zakončili pri Pier 39, ktoré má svojskú atmosféru. Dvojpodlažné mólo je plné obchodíkov a gastronomických zariadení všetkého druhu, vrátane Crabhouse, kde sa ľudia doslova napchávali z veľkých tácok plných krabov. Aj ľudí tu boli poriadne davy, takže sme si iba pozreli tulene, ktoré sa tu usídlili a šli sme naspäť na parkovisko. Keďže sme nevedeli nájsť zastávku autobusu, ktorý je zadarmo a mali sme už riadne unavené nohy po asi 6-hodinovej "túre", nastúpili sme do miestneho autobusu č. 28. Šofér na nás chvíľu pozeral, nič nepovedal, my sme sa nič nespýtali a tak sme zrejme cestovali načierno. Snáď nám tento malý prehrešok obyvatelia mesta San Fransisco odpustia.

San Fransisco, USA
San Fransisco, USA 

Naším jediným cieľom bolo teraz nájsť ubytovanie v niektorom z mestečiek medzi SF a pobrežím. Skúšali sme čokoľvek pri ceste, aj motely, ktoré ponúkla navigácia, ale buď mali obsadené, alebo stála izba s 2 posteľami cez $200. Takto vybukované motely sme tu ešte nezažili... Nakoniec nám nezostalo nič iné, iba zaparkovať na parkovisku pri fastoode (tam bol aspoň internet) a prespať v aute. Povyťahovali sme deky a vankúše, každý si v rámci možností nastavil sedadlo, zatienil okno, jedno sme nechali otvorené na vetranie a strávili našu prvú (dúfali sme, že aj poslednú :)) noc v aute. Ráno sa každý ponaťahoval, pozisťoval, kde má čo zalomené, boľavé či stuhnuté a šli sme na raňajky aj osobnú hygienu do vedľajšieho fastfoodu.

Po výdatných raňajkách typu mekáč (už sme toho fakt prejedení!!) sme sa pohli smerom k LA s plánovanými zastávkami v okolí Big Sur. Sú tam pekné útesy, na viacerých miestach môžete pozorovať tulenie rodinky váľajúce sa po skalách. Pekné výhľady na oceán, zálivy s azúrovou vodou a piesočnatým brehom, vodopád priamo na malej pláži v zálive. Opäť nás však odradil od ďalších zastávok nespočetný dav ľudí. Až neskôr sme si uvedomili, že američania oslavujú tento víkend sviatok práce Labor Day. Parkoviská boli plné aút a na miestach, z ktorých sa dali urobiť najkrajšie zábery, sa tlačili davy fotografov. Trošku sklamaní z Big Sur, ktoré nám viacerí popisovali ako dych zatajujúce miesto, pritom takéto a možno aj krajšie pobrežia máme aj v Európe, sme pokračovali v smere Los Angeles a sledovali sme možné miesta na rozloženie stanu. Čas pokročil, vonku sa zotmelo. Kempov na tomto pobreží nebolo veľa a kvôli predĺženému víkendu domácich bola väčšina obsadená. Niektoré z tých, ktoré ponúkala navigácia, sme ani nenašli, veľa kempov bolo lokalizovaných v rámci štátneho parku a v takú neskorú hodinu neposkytovali možnosť kempovania. Už sme si zúfalo mysleli, že opäť budeme musieť prespať v aute, keď sa na nás usmialo šťastie a našli sme kemp, ktorý síce tiež bol súčasťou parku, ale vstup bol otvorený do 22. a my sme prišli 15 minút pred záverečnou. Mali síce vypísané "campgroud full", ale slečna za okienkom nám s úsmevom oznámila, že majú posledné voľné miesto pre 1 menší stan. My sme jej úsmev opätovali a vydýchli si, že sme uchránení od ďalšieho prenocovania v aute.

Big Sur, USA
Big Sur, USA 

Tento kemp bol určený pre nenáročných turistov, poskytoval iba hygienické zariadenia minimálneho štandardu a bol mimo civilizácie. Věcer bolo počuť spev a hru na gitary, rodinky si posedávali pri ohníčku a my sme aj tento večer zdvihli zrak a pozreli si nebo posiate hviezdami, mimo svetelného smogu. Ráno bolo počuť škrekot vtákov a zvuky, ktoré nás bežne nebudia, ale pomaly si na to asi aj zvykneme. Keď sme rozložili na stôl raňajky, pribehli z kríkov veveričky a boli také drzé, že keď sme na chvíľu odvrátili pozornosť od stola, hneď naň vyskočili a snažili sa uchmatnúť kúsok jedla.

Rozhodli sme sa, že sa pokúsime nájsť lepšie miesto a ešte dopoludnia sa naša krátka cesta skončila v Malibu, kde bol slušne vybavený RV Park za naozaj slušnú cenu, $100 na noc. A to sme obišli so sťastím, pretože v tomto kempe platilo jedno stanové miesto max. pre 4 osoby, takže šiestich, hoci aj v jednom stane, by pobyt stál dvojnásobok. Majiteľka sa však nad nami zľutovala a prikývla na 1-miestnu taxu. Kemp bol umiestnený na kopci, s nádherným výhľadom na more. Len počasie bolo akosi proti nám, nejako tá slnečná Kalifornia nechcela byť slnečná, hlavne zrána bolo nebo stále zatiahnuté. Vybrali sme sa teda na druhú vlnu nákupov do Santa Monica, kde obchodný dom Westfield prekypoval zľavami, hlavne pri príležitosti Labor Day.

Cestou sme pozorovali pláže, ktoré sa smerom od Malibu k Santa Monica rozširovali a stúpali na kvalite. Všímali sme si domy popri pobreží, mnohé z nich budili dojem schátralých stavieb, už zrejme majú čo-to za sebou. Na opačnej strane cesty boli v kopcoch vilky, zopár z nich celkom vkusných, iné menej, ale majitelia do nich určite investovali slušný majetok. Piesočné pláže v Santa Monica boli krásne upravené a čisté, s volejbalovými ihriskami, plavčíkmi a personálom starajúcim sa o čistotu a komfort návštevníkov.

Večer sme si cez booking zarezervovali motel v LA na posledné dve noci. Po dlhej debate sme si vybrali Royal Pagoda Motel v čínskej štvrti, ktorá je blízko centra. Dúfali sme, že miesto bude bezpečné a pozitívne hodnotenia ostatných turistov reálne. Nesklamali sme sa. Izby boli naozaj čisté a príjemné, poskytovali základný komfort, parkovisko takmer v centre LA bolo príjemným plusom.

Chinatown, LA, USA
Chinatown, LA, USA 

Dopoludnia sme si dali autom okruh po kľukatých uličkách Beverly Hills a Holywoodu, obdivovali sme vily a honosné sídla, odfotili sme sa pod nápisom Holywood a cez mierne zápchy sme sa dostali k motelu. Podvečer sme sa vybrali do centra mesta, prešli sme cez čínsku štvrť po Broadway smerom k finančnému distriktu, cez Grand Park, ktorý bol pekný za denného svetla, ale krajší večer, sme prešli na Grand avenue. Pozreli sme si zvonku niekoľko budov divadiel, Walt Disney Concert Hall, pristavili sa pri zubačke Angels Flight, ktorá vás prevezie o ulicu nižšie. V Grand Central Market sme ochutnali miestnu špecialitu – PBJ.LA (Peanut Buttel Jelly sandwich) a pomalou prechádzkou sme sa vrátili do Pagody. Prechádzali sme okolo stanov, ktoré si bezdomovci rozložili priamo na chodníkoch, ešte si aj udržiavali oheň, aby im zima nebola. Obdivovali sme rozostavané veľké budovy, ktoré mali okrem betónových základov celú ostatnú konštrukciu z dreva, a to až 5 poschodí.

LA - construction, USA
LA - construction, USA 

Ďalší deň bol už náš posledný pred odletom domov. Ráno sme nakúpili potraviny, ktoré sme chceli zobrať so sebou, hlavne slané Cheetos, oriešky v mede, praclíky plnené arašídovým maslom. Zo sladkostí to boli hlavne Reese´s a z nápojov Crystal Pepsi (nezafarbená, priehľadná Pepsi Cola). Potom sme sa preštrikovali zápchami a išli sa poprechádzať po chodníkoch Hollywood Walk of Fame, kde sme zistili, koľko umelcov vôbec nepoznáme... Večer sme strávili optimalizáciou obsahu kufrov, aby sme na letisku nemali problém s nadváhou. V deň odletu sme si ešte stihli pozrieť Venice beach a tým sme náš dlhý americký výlet takmer ukončili.

Hollywood, LA, USA
Hollywood, LA, USA 

Zostávalo ešte odovzdať požičané auto. Z predchádzajúcich skúseností sme predpokladali, že tento proces bude vyžadovať takmer celú hodinu, takže sme si nechali dostatočnú časovú rezervu. Nakoniec to bolo asi takto: Prídete podľa smerových tabúľ k parkovisku CAR RETURN. Zastanete na značke STOP, kde si pracovník požičovne zoskenuje vaše údaje. Vystúpite, vyložíte batožinu na chodník, smeti môžete nechať v aute a to je všetko. Na opačnej strane chodníka stojí shuttle bus, ktorý premáva každých 5 minút. Vodič vyspovedá cestujúcich, akou leteckou spoločnosťou letia a podľa toho ich zavezie k príslušnému terminálu. Aké jednoduché a rýchle...

Veľkú batožinu sme odovzdali, menšie kufre a ruksaky sme si odniesli na naše nástupište. Nastupovanie do lietadla nevyžadovalo žiadne papiere – ani pas, ani palubný lístok. Pri prechode bráničkou nám kamera zoskenovala tvár a identifikovala, či sme orpávnení na daný let nastúpiť. Aké jednoduché a rýchle...

Let do Paríža sa zdal byť kratší a rýchlejší ako let smerom sem. Snažili sme sa spať podľa času, ktorý je u nás doma, aby prechod nebol potom príliš ťažký. V Paríži na letisku sme si pripomínali ako v USA všetko fungovalo ako na povel, keď na jedno nástupište pridelili cestujúcich dvoch rôznych letov. Najprv mal letieť náš, ľudia už stáli v rade, keď začali volať pasažierov lisabonského letu. Nastal mierny chaos, stále sa niekto chodil pýtať letušiek, čo má robiť, kto vlastne má nastupovať... Odleteli sme so 40-minútovým meškaním. Potom sme v Prahe na letiskových toaletách museli vyťahovať papierové vreckovky, pretože toaletný papier nedoplnili. Opäť sme si spomenuli na americké toalety v parkoch v nadmorskej výške 2400 m, mimo civilizácie, kde papier vždy bol...

A sme doma. Bohatší o zážitky a skúsenosti, o ktoré sme sa rozhodli podeliť s vami. Môžno vás budeme inšpirovať, možno potvrdíme, že 12-ročné deti hravo zvládnu aj takýto náročný výlet. Môžno sa už aj chystáte na podobnú dovolenku a niečo užitočné ste si tu prečítali.

Na záver ešte pridávam niekoľko ďalších zaujímavostí:

  • najdlhšia rovná cesta bez zákrut, ktorú sme odmerali, mala 16 km

  • aj pri dlhších presunoch sa oplatí pozerať z auta cez okno, ak nič iné, tak vidíte krásne kamióny, rôzne športové autá, ktorých u nás veľa nie je

  • môžete počítať vozne extrémne dlhých vlakov – my sme napočítali 120 a ťahali ich 3 rušne, ďalšie 3 ich tlačili

  • z menších miest, cez ktoré sme prechádzali, nás svojou atmosférou očarili Flagstaff, Richfield a Hurricane

  • niektoré hlavné cesty alebo diaľnice majú prednostný systém pre autá, v ktorých sa vezú viacerí pasažieri, tzv. car pooling

  • zopakovali sme si premenu jednotiek: auto nám ukazovalo teplotu vo Fahrenheitoch a vzdialenosti v míľach, tankovali sme v galónoch, pohybovali sme sa v nadmorských výškach vyjadrených v stopách, plochy území boli vyjadrené v akroch, nápoje sme si kupovali v unciach, ovocie v librách

Naše hodnotenie top parkov podľa toho, nakoľko nás zaujali:

1. Arches

2. Antelope Canyon

3. Grand Canyon

Naše hodnotenia fastfoodov – chuť, výber, porcie, cena:

1. Denny´s

2. Arby´s

3. Jack in the Box

4. Taco Bell

5. Wendy´s

Eva Čongová

Eva Čongová

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Moje životné krédo: Enjoy Your LifeCestovanie s rodinou je skvelou zjednocujúcou zložkou našich rodinných vzťahov. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu